Žáry Štefan
* 12.12.1918 - † 25.08.2007
* Poniky
0%
Žáry Štefan - Životopis
Základnú školu vychodil v rodisku a prvé tri triedy gymnázia navštevoval vo Zvolene, ďalšie v Banskej Bystrici, kde v roku 1938 zmaturoval. Potom študoval slovenský a nemecký jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vyrastal v učiteľskej rodine. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1942 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu. Začiatkom roku 1944 bol odvelený na taliansky front, kde sa ilegálne zúčastnil protifašistického odboja. Po skončení vojny tri roky pracoval v redakcii Národnej obrody, potom dva roky bol dopisovateľom ČTK v Ríme. Po návrate v roku 1950 krátko pracoval v Zväze slovenských spisovateľov. Potom nastúpil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pôsobil ako redaktor, šéfredaktor a neskôr ako riaditeľ celé dve desaťročia. Po politicky motivovanej kritike činnosti vydavateľstva v roku 1970 odstúpil z funkcie riaditeľa a stal sa profesionálnym spisovateľom. Bol držiteľom viacerých štátnych, národných a vydavateľských cien a vyznamenaní. Na 18. kongrese básnikov v Bratislave v roku 1998 mu Svetová akadémia umenia a kultúry udelila čestný doktorát literatúry.Prvé básne časopisecky publikoval už ako gymnazista. Knižne debutoval ako dvadsaťročný zbierkou vlasteneckej lyriky Srdcia na mozaike (1938), v ktorej vyslovil svoje obavy z nástupu fašizmu v Európe a jeho možných dôsledkov. Na rozdiel od Fábryho neinklinoval k francúzskej avantgarde, skôr k moderne a symbolizmu. Jeho tvorba sa rozvinula počas 2. sv. vojny, kedy sa stal aktívnym príslušníkom nadrealistickej skupiny. Vyslovil svoj protivojnový protest i obavy z vývoja spoločnosti v povojnových rokoch v básnických zbierkach Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944), Pavúk pútnik (1946) a Dobrý deň, pán Villon (1947). V epickej skladbe Meč a vavrín (1948) sa pokúsil nájsť paralelu medzi ozbrojeným vystúpením slovenského ľudu v rokoch 1848-49 a Slovenským národným povstaním. Básnickou konfrontáciou prežitej skúsenosti a nastupujúcej skutočnosti v nových spoločensko–politických podmienkach sa vyznačujú zbierky Cesta (1952), Aká to vôňa (1954) a Návšteva (1955). V ďalších básnických zbierkach Po mne iní (1957), Ikar večne živý, Zázračný triezvy koráb (obe 1960) a Osmelenie do dňa (1962) nastolil mnohé závažné mravné problémy vtedajšej spoločnosti. Iné poetické ladenie i postupy, v ktorých nachádzame ozvenu nadrealizmu, má zbierka Romanca o Esmeralde (1962). Ľúbostné motívy, ktoré sú prítomné v celej básnickej tvorbe Š. Žáryho, sa stali dominantnými v zbierke Dvanásťkrát žena (1964).
Dve nasledujúce knihy Múza oblieha Tróju (1965) a Púť za kolibríkom (1966) sú lyrickým zápisníkom, v ktorom autor evokuje svoje zážitky zo stretnutí s literárnymi druhmi a z poznania ich spoločných úsilí, aby v druhej zo spomínaných kníh mohol potvrdiť platnosť tých citových hodnôt, ktoré absorbujeme do svojho charakteru už v detstve. V tejto línii idealizácie detstva a spôsobu života dedinského človeka pokračuje aj v lyricko–epickej skladbe Svätojánský sen (1974). Osobným vyznaním a holdom ideálom SNP je básnická zbierka Leto nášho dospievania (1974). Kritickou sondou do paradoxov a protirečení súčasnej spoločnosti sú zbierky Smaragdové rúno (1977), Opojenie (1978), Kotvy a krídla (1981), Rok s vlčicou (1982) a Čierna Ofélia (1984). Zbierka satirických veršov Satironikon (1990) je paródiou na slovenské ľudové piesne, porekadlá a príslovia, s kritickým postojom k neduhom našej spoločnosti. Básnickou reflexiou na súčasný stav spoločnosti a jej nedostatky, no zároveň i vierou vo víťazstvo pozitívnych hodnôt života je básnická zbierka Tobogan (1992). Zo Žáryho poetickej dielne vyšla aj zbierka Malá letná suita v štyroch vetách (1995).
Súbežne s poéziou, ktorá však zostáva základnou doménou Žáryho literárnej sebareflexie, písal aj prózu. Zbierka noviel Apeninský vzduch (1947) čerpá zo zážitkov a skúseností, ktoré získal na talianskom fronte. Tieto motívy potom rozšíril v knihe próz Dolu na juhu (1955). Tematicky v nej zužitkoval vlastné skúsenosti korešpondenta v povojnových rokoch. Obe zbierky vyšli neskôr v samostatnej knihe Kde citróny kvitnú (1962). V autobiografických románoch Azúrová anabáza (1972) a Úsmevné údolie (1976) sa opäť vrátil do rokov mladosti. Knihy spomienkovo–biografických esejí Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984), Rande s básnikmi (1988), Nedávny dávny svet (1995), Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996) sú výpoveďou o osobnostiach slovenskej literatúry i slovenského výtvarného umenia, ktorí ako priatelia výrazne vstúpili do autorovho jeho života. S úsmevným nadhľadom odhaľuje zákulisie ich súkromného života, zdroje ich inšpirácie i motívy ich konania. Kniha Stovežatý básnik (1984) je biografickou esejou o V. Nezvalovi. Nateraz poslednou prozaickou knihou Štefana Žáryho je kniha noviel Ktorýsi deň z konca leta (1998).
Pre deti napísal skladbu Zázračné oči (1954), veršované historické príbehy Povesti a báje (1957) a zbierky s námetmi detstva Ohňostroj (1961), Kukučkové hodiny (1964), zbierku autorských rozprávok Červená žufanka (1974), lyrické zbierky básní s témou prírody Ako dočiahneme slnce (1979), Ako koncertuje zima (1980) a leporelo Zimový koncert (1988). Je tiež autorom veršovanej drámy Slnovraty (1946), vystihujúcej tragiku ľudstva vo vojnovom konflikte. Jeho posledný literárny počin predstavuje kniha poézie Orchidea nostalgis.
Štefan Žáry je prekladateľom poézie z románskych literatúr. Prekladal z francúzskej, talianskej a španielskej poézie.
Byl manželem spisovatelky Hany Ponické
'Životopis autora Žáry Štefan'